Mám už dosť rokov, aby som sa poobhliadla späť, no nie som tak stará, aby som si pamätala vojnu. Poznám ju len z rozprávania. 

Akosi sa toto slovo v poslednej dobe skloňuje príliš často. Akoby to bolo len slovo. Slovo, ktoré sa vysloví a zmizne. Nerozvážne ho používajú politici, novinári i bežní ľudia. Možno je to tým, že naozaj vojnu poznáme len z rozprávania a z blednúcich filmov. Hlavne my tu.

Skúsme sa však spýtať ľudí z bývalej Juhoslávie, ktorí ju majú ešte v pamäti. Spýtajme sa tých, ktorými väčšina z nás opovrhuje – ľudí zo Sírie, Iraku alebo Afganistanu, ktorí utekajú pred vojnami a konfliktami možno ani nevediac kam a nevediac a či ich osud nedobehne aj tam.

Bojím sa tieto slová vysloviť nahlas, pretože to, čo sa rozpráva potichu, akoby nebolo. Niekde som čítala, že už je medzi štátmi taká veľká dlhová kríza, že ju vyrieši iba vojna. Je potrebné klesnúť na absolútne dno, aby si ľudstvo uvedomilo, aký vzácny je ľudský život. A potom všetko začne od začiatku. Neviem, či si vôbec uvedomujeme, s čím sa tu vlastne zahrávame.

Kríza, ktorá vládne v Amerike, na celom svete je riešiteľná len oslabením Európy. A predstavitelia Európy akoby sa prestali zaoberať myšlienkou na záchranu toho, čo od poslednej vojny vybudovali naši rodičia a starí rodičia. Vidia v Amerike akúsi záchranu súčasnej situácie. A práve toto hrá Amerike do karát – nestabilná a oslabená Európa.

Budúca vojna v Európe, o ktorej sa hovorí stále častejšie, nebude vojna náboženstiev, ale vojna prežitia. Nebude víťazov, ani porazených. Nikto sa nebude nikoho pýtať na vierovyznanie. Dnešné zbrane sú natoľko účinné, že bude problém sa pred nimi schovať. Zničíme si úplne všetko, dokonca aj ľudskú dôstojnosť.

Blížia sa Vianoce. Bývalo zvykom, že cez Vianoce bol takzvaný pokoj zbraní. A ja tu čítam, že vojna môže začať už budúci týždeň – útokom teroristov. Mesiac pred Vianocami.

Mám to brať ako šírenie poplašnej správy, mám sa báť? Akosi som sa v tom všetkom stratila. Hovorí sa tu o vojne, ale nikde som sa nedočítala o ľuďoch. Ľudia akosi nikoho nezaujímajú. Ide len o boj mocenských skupín, o to kto má viac a kto chce ešte viac.

Ľudský život sa dostal na okraj záujmu. Ľudský život stratil cenu. A pritom ten je najdôležitejší. Na konci dňa záleží len na nás, na ľuďoch ako sa zachováme.

Dúfam, že nakoniec zvíťazí ľudská múdrosť, začne sa hovoriť o riešení tejto situácie a nakoniec sa riešenie i nájde. Človek je predsa tvor, ktorý sa od iných líši tým, že rozmýšľa. Apelujem preto na všetkých mocipánov tohto sveta: Začnite používať slová ako riešenie, dohoda a pomoc a nie vojna.