Časť prvá

Stratená generácia

Sme generácia dnešných 60 +. Za sebou máme toho viac ako pred sebou. Čas letí. Tak ako si dnešná mladšia generácia myslí že zostanú večne mladí. Nefunguje to, my sme si to mysleli tiež.

Vážim si mladých ľudí ale pravdu povediac im nezávidím. Doba v akej žijeme je zvláštna. Človek si neváži človeka, žiak, učiteľa, dieťa rodiča.

Moja stará mama voľakedy hovorievala starý človek hotová opica alebo staroba choroba. Vždy sme sa na tom len zasmiali.

Samozrejme vždy boli generačné rozdiely, ale v súčasnom čase akoby toho bolo nejako viac. Keď čítam na sociálnych sieťach ako niektorí 40 a  menej roční  častujú dôchodcov ako dezoláti, ľudia čo si nezaslúžia podporu od štátu, lebo sú len na príťaž, ktorým treba zobrať napr. 13 dôchodok lebo čo už len títo ľudia potrebujú. Je to prinajmenšom smutné až neúctivé. Naozaj sme tie deti takto vychovali my? A možno sa tiež vyhovárame dobu že táto ich ku tomu vedie, ale máme na tom svoj podiel viny aj my.

Taký malý prierez rokov.

Narodili sme sa v dobe socializmu žili sme podľa pravidiel a zákonov ktoré boli. Chodili sme do školy kde sa  známkovalo ale malo to isté opodstatnenie. Vedeli sme ako asi na tom sme. Boli medzi nami najlepší, dobrí, strední a aj tí horší. Ale nikdy sme medzi sebou nerobili rozdiely. Možno preto, že nám rodičia vštepovali že vážiť si máme každého. Či starších ľudí, učiteľov, spolužiakov a fungovalo to.

Že sme občas dostali tzv. výchovnú? Všetci sme prežili.

Odvádzali sme tomuto štátu bez rozdielu na zriadenie. Odvádzali sme od 80tych rokov v podstate až do teraz.

Nečakáme nejakú veľkú vďaku čakáme len takú malú spolupatričnosť. Ktorá k starnutiu patrí. My sme boli generácia, ktorá si starých ľudí vážila a dnešná generácia? Akoby si nevedela nájsť miesto. Samozrejme nie všetci. Nemôžem zovšeobecňovať. Sú naozaj mladí šikovní a zodpovední ale sú aj takí ktorí chcú len využívať systém, uľahčovať si prácu a nadávať.