Nám 50 a čo ďalej.

Prognóza na rok 2013 – nezamestnanosť bude naďalej rásť. Smutná prognóza do nastávajúceho obdobia. Politici sa zaoberajú svojimi vlastnými hviezdnymi problémami, ale súčasné problémy obyčajných ľudí sú im cudzie. Veta typu je potrebné zvýšiť dopyt tuzemský a zahraničný je akoby vzdialená aj tomu, kto to povedal. Dopyt bez výroby, to jednoducho nejde. Pretože keby sa reálne tento človek zamyslel nad situáciou, v ktorej sa ekonomika nachádza, tak by si musel radšej zahryznúť do jazyka.

Začnem štatistikou

Štatistika nezamestnanosti: Na Slovensku je spolu 425,9 tisíc nezamestnaných

podľa veku:

Do 20 rokov                          19,3 tisíc

od 20 do 24 rokov               65,1 tisíc

od 24 až29 rokov               55,8 tisíc

od 30 do 39 rokov               99,5 tisíc

od 50 do 59 rokov                         91,7 tisíc

nad 60 rokov                                    vyše 5 tisíc

uviedla agentúra SITA 30.01.2013 11:51

(http://profesia.pravda.sk/zamestnanie/clanok/257460-tretina-nezamestnanych-na-slovensku-ma-menej-ako-29-rokov/)

Je mi jasné, že skupina nezamestnaných mladých do 29 rokov je vysoká, ale domnievam sa  a je to moja skúsenosť že títo ľudia za 500 EUR v hrubom pracovať nepôjdu. Viem, že je to obdobie, kedy si chce mladý človek budovať svoju vlastnú kariéru, rodinu a nájsť si svoje miesto v živote. Potrebujú príjem a priestor.

Skúsme sa pozrieť na inú  na inú vekovú kategóriu. Na tú ktorej číslo je 91,7 tisíc Sú to ľudia nad 50 rokov. Je pravdou, že táto  skupina už má zabezpečenú svoju existenciu. Je to ale minimálne 25 rokov budovania. A nemali sme v 29 všetko veď koľkí mali vtedy len jednoizbový byt, posteľ, postieľku, stôl a stoličky. Ostatné prišlo postupne. Tým chcem povedať, že ľudia do 29 rokov majú minimálne 25 rokov na budovanie svojho tzv. impéria. Skupina ľudí v zrelom veku sú oproti nim v nevýhode, ten čas už nemajú, môžu ale o všetko to prísť z dôvodu nezamestnanosti, choroby…

V 50 začať niečo budovať je už neskoro, asi to už bežná populácia nestihne. Keby aj chcela handicap veku je veľký.

Už len zamestnanie. Keď človek príde v takomto veku o prácu. Veľmi ťažko si nájde inú, primeranú a nebude váhať ani nad prácou za cca 500 EUR. Pretože účty sa platiť musia, ja som povinná sa postarať o dieťa do veku 25. roku života, pokiaľ nepracuje (o to sa postaral štát, aby sa zbavil zodpovednosti). A zaujíma niekoho kde na to zoberiem? Škoda, že sa nad tým nezamýšľajú tvorcovia zákonov.

Zostanem pri hľadaní zamestnania, keď sa mi aj podarí dostať sa niekam na pohovor, čo považujem za úspech, tam to poväčšine aj skončí.

Niekoľko konkrétnych príkladov:

Známa sa dostala do  druhého kola pohovoru do jednej veľkej obchodnej siete na pozíciu zástupca vedúceho. Bola tam najstaršia. Posadila sa pred nich skupinka mladých ľudí jeden s vytetovaným predlaktím. Statočné tetovanie, s náušnicou v nose v roztrhaných rifliach a tento mladý muž rozprával o komunikácii s  podriadenými, obchodných vzťahoch a ťahoch na bránku – bežné frázy z internetu.

Chvíľku ho počúvala a to, čo on hovoril ako niečo nové ona praktizovala už niekoľko 10-tok rokov. Pocit z toho pohovoru – zlý. Samozrejme prednosť dostal iný uchádzač. Nechcem polemizovať, či to bol vek, ale skôr som nadobudla dojem, že mladí, ktorí sedia oproti ľuďom v strednom veku na takýchto pohovoroch ich nemôžu prijať do zamestnania.

Hlavný dôvod ani nie je cudzí jazyk, pretože ruku na srdce nie je znalosť ako znalosť. Ani v rodnom jazyku nie sme všetci jazykovedci. No  skúsenosti ktoré človek časom nadobudne a správanie, flexibilita a ochota pracovať aj za nižšiu mzdu im chýba.

To je jeden z dôvodov, prečo si my ľudia v tomto veku nevieme nájsť vhodnú prácu.

Ďalší poznatok: kolegyňa vo veku 34 rokov. Hovorila nemecky nemčinu ovládala slovom, nie písmom mala skončenú vysokú školu. Jej sebavedomie malo naozaj vysokú úroveň  ale jej rozhodnutia a požiadavky doslova nezmyselné. Keď jej staršia kolegyňa chcela v dobrom poradiť ako sa isté veci dajú spraviť aj jednoduchšie, lepšie a prehľadnejšie jej urážky a slovné spojenia (za ktoré by sa nemusel hanbiť ani asociál s istou dávkou alkoholu v sebe) boli naozaj prekvapujúce. Takže znovu z toho vychádza len jedno.

My nemôžeme prechádzať na pracovných pohovoroch, nie preto, že máme 50 a viac, ale preto, že vieme pracovať s PC, že vieme komunikovať s ľuďmi (tak nás to učili naši starší kolegovia za uplynulých 25 rokov) že máme pracovné návyky a že sme ochotní pracovať aj za nižšiu mzdu. A v tom vidím náš handicap.

Stojí za zamyslenie aké sú hodnoty ľudí, kde sa stala chyba, či je to výchovou, či dobou, neviem nájsť odpoveď na túto otázku. A neviem, či má vôbec význam hľadať odpoveď.

Veľmi rada by som napísala, že stratou zamestnania život nekončí, že sa možno zaoberať koníčkami, učením cudzích jazykov alebo niečím podobným. Áno je to tak, ale bez príjmu človek stráca istotu a chuť učiť sa niečo nové.

Možno by stálo za úvahu napríklad aj na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny zamerať sa  aj na túto vekovú kategóriu a hľadať vhodné riešenia na zníženie nezamestnanosti pretože toto sú ľudia ktorí pracovať vedia a hlavne chcú. Nie poslať ich na úrad práce a umelo znižovať ich životnú úroveň.(Mladosť za nami a dôchodok v nedohľadne).

Jedno z riešení alebo návrh?: „Štát zamestnáva ľudí ktorí berú výsluhové dôchodky. Štát za týchto ľudí platí všetky odvody, títo sa opätovne zamestnávajú v štátnej správe ako civilní zamestnanci a znovu im štát platí mzdu a opäť za nich odvádza všetky odvody.“

Toto je jedna z možností, kde hľadať reálne miesta pre ľudí či už do 29. rokov alebo nad 50. rokov. Ja nemám nič proti výsluhovým dôchodkom. Tým ľuďom to právom patrí. Nech sa zamestnajú, nech sa rozhodnú čo je pre nich výhodnejšie dôchodok alebo práca. Ale nech vyskúšajú prácu v súkromnom sektore ak sa im to podarí.