Ja nie som ten správny človek ktorý sem píše pravidelne. Som občasník. Anonym jeden z mnohých. Občas ma niečo nahnevá, občas mám pocit bezmocnosti a to je vždy čas, kedy mám chuť niečo napísať, vykričať, povedať.

A teraz je ten čas. Hnevá ma veľa vecí. Nemôžem ich ovplyvniť ale aspoň pomenovať.

1. vec ktorá ma trápi. Som onkologický pacient v remisii. Som človek, ktorý je rád, že sa mu podarilo jedno víťazstvo. Ale jedno víťazstvo je málo. Vojna je dlhá. A ako sa k tomu stavia náš štát. Na jednej strane vykrikuje ako treba chodiť na preventívne prehliadky, ako je dôležité aby sa každý staral o svoje zdravie sám a keď sa aj staráte, keď robíte všetko čo je vo vašich silách zasiahne niekto niekto od stola ktorý rozhodne, že liek, ktorý pacientom ako som ja pomáha treba vyradiť z kategorizácie originálny aj náhradný. Pýtam sa: Kde sú alebo kto je zodpovedný? Kde sú všetky tie ligy proti rakovine, kde sú tie všetky onkologické združenia, kde sú poslanci, ktorí sa tak radi schovávajú za slovo občan? Prečo je vyradený? Lebo distribučná spoločnosť ho predá radšej tam kde má z neho väčšie zisky, lebo vie, že keď ho nedodá na náš trh bude platiť pokutu, ale je tu možnosť vyradiť ho z kategorizácie čo sa stane? Distribučná spoločnosť pokutu nedostane, zisky plynú ďalej, všetko v zmysle zákona. A ja sa pýtam kde sú tie stovky žien, ktoré tento liek (TAMOXIFEN) dlhodobo užívajú a jeho účinky sú veľmi dobré. Tie nie sú zákon? Tie nie sú dôležité? Koho to zaujíma, kto je v tejto vojne víťazom a kto porazeným?

2. vec ktorá sa mi motá v hlave. COVID 19 opäť vojna, tu nie sú víťazi, sú len straty a poškodení. Dneska nikto nevie, či sa niekde v tele neusídli nejaký vírus, taký malý Covitík ktorý jedného dňa keď si už budeme myslieť že je to za nami sa opäť vynorí a zaútočí. Iba ten, kto prežil osobnú tragédiu tejto choroby vie o čom to je. Všetci tí, ktorí zľahčujú toto ochorenie si myslia, že ich sa to netýka, že sa to týka len tých druhých. Ale nikto nie sme imúnni. Nikto nie sme chránení. Nikto netušíme čo bude ďalej.

Myšlienka o testovaní nie je zlá, zlá je len logistika, ktorá to nezvláda. Každý si chce prihriať polievočku, priživiť sa na súčasnej situácii informácie sa križujú od jednej inštitúcie cez druhú staré cez nové a tým vlastne vzniká veľa dezinformácií, tzv. zaručených informácií. Kto bude víťaz v tejto vojne? Opäť bude porazený iba človek. Koho to zaujíma.

3. vec nad ktorou sa zamýšľam je priemernosť. Povedala by som, že priemernosť až podpriemernosť vládne svetom. Prestali sme si vážiť profesiu, robotnícku profesiu. Čo je svet svetom sú ľudia vybavení rôznym intelektom. Nikdy neboli len všetci dobrí šikovní a dokonalí. Boli vždy šikovný ale nie každý môže byť lekár, učiteľ. právnik, psychológ. Boli šikovní murári, obkladači, poľnohospodári a títo šikovní ľudia sa vytrácajú a ďalších niet. Akoby sa hanbili za takýto druh práce. Takže aj tí šikovní remeselníci sú nešikovní psychológovia, právnici učitelia a čo chceme od tých nešikovných odborníkov, šikovné riešenia? To nejde. Jednoducho každý robí iba to čo mu dovolí jeho predurčenie. A presne takýto je dnešný svet kde niet víťazov ale pribúda porazených.

Takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Už sa mi nechce. Niekde v kútiku duše som presvedčená že ľudstvo sa nad sebou zamyslí, že ľudia sa nad sebou zamyslia a každý si na tomto svete nájde miesto kde bude potrebný a kde mu bude dobre.